Od šesťdesiateho ôsmeho

Presvedčivé svedectvo minulého režimu z pera človeka, ktorý tieto udalosti zažil na vlastnej koži dáva knihe zvláštny ráz. Prelínanie akoby dvoch svetov, sveta historických faktov od osudného roka 1968 až po rok 2008, a sveta nevinnej lásky a chuti žiť slobodný život...
Musím úprimne priznať, že prečítanie takmer 400 stranovej knihy mi vysvetlilo a objasnilo naše dejiny omnoho viac než naše nie vždy pútavé a aktuálne učebnice histórie na školách. Viem, mladí sa mnohokrát vyhovárajú a uzatvárajú pred kapitolou života ich otcov a matiek.
No prečo?
Veď ak nepoznáme svoju minulosť nemôžeme poznať našu budúcnosť. Ako sa potom chceme učiť na našich chybách ak pred nimi zatvárame oči?! Koľkí ľudia si dnes napríklad spomenuli na 90. výročie založenia Československa?!
Kde sa stala chyba?!
Kde tkvie tento náš totálny nezáujem?!
A kto za to nesie vinu?!
Všetci?
Alebo len drvivá menšina či väčšina?
Našťastie sa vždy nájde niečo, čo nás prinúti pozrieť sa späť. Neviem, či autor Zóny mal za cieľ akúsi retrospektívu, no v mojom prípade sa to potvrdilo do bodky. 68. rok som nezažila, vlastne ani ten 89. (no v perinke som už bola) no cítim občiansku aj morálnu povinnosť zamyslieť sa, prečo ten Berlínsky múr, prečo ten ostnatý drôt, prečo tá ŠtB...prečo?!
Banáš sa zhostil role informátora, respektíve svedka doby dokonale. Zaujať mladé ucho je ťažké, no ten, kto sa zúčastnil včera ( pondelok 27. októbra) diskusie v košickej Verejnej knižnici na Hviezdoslavovej ulici, môže hovoriť o malom zázraku. Nikdy som nevidela, aby si mladí, osemnásťroční ľudia, tak húfne kupovali „politickú“ literatúru. Aby so záujmom počúvali o Husákovi, Brežnevovi či Andropovovi...
Šesťdesiaty ôsmy je chvalabohu za nami, no blíži sa osemdesiaty deviaty ( aspoň v našich kalendároch), skúsme sa preto na pamiatku tohto dňa, dňa, ktorý nám priniesol slobodu zamyslieť. Nič viac. Nič menej...